Môj príbeh z nemocnice

Veríme, že ste na našich stránkach našli informácie, ktoré ste potrebovali.  Všetky články, ktoré ste čítali, by nebolo možné vytvoriť aj bez vašej finančnej podpory. Ďakujeme, že prispievate.

Názov účtu: Porážka.sk, Číslo účtu:  1242441006/1111,   IBAN: SK9711110000001242441006

Ak máte dotaz, zasielajte ho na alzbeta@porazka.sk

Môj príbeh cievnej mozgovej príhody z nemocnice krok za krokom

Volám sa Alžbeta Husarovič, som predsedom združenia, ktoré pomáha ľuďom po porážke. Mnohí sa pýtate, aký priebeh má cievna mozgová príhoda, preto som sa rozhodla opísať ten svoj.

0. Centrálny príjem - nemocnica

9.11.2011 som ako advokátsky koncipient v práci pocítila veľkú únavu. Sadla som si k počítaču, kde som mala rozrobenú prácu. Ale nedokázala som ani kliknúť myšou. Rozhodla som sa preto, že najlepšie mi urobí, keď si ľahnem do postele a celú „únavu“ vyležím v posteli. Bola som totiž v 10tom týždni tehotenstva, tak som všetku únavu pripisovala tomu. Bolo asi 12 hodín, teda čas obeda, a ja som sa bez slova zdvihla od stola (hanbila som sa aj rozprávať, taká som bola unavená), a išla som k autu. Pravé koleno sa mi už podlamovalo, no cez frekventovanú cestu som ešte prešla.

Bola som natoľko dezorientovaná, že som, Bohu vďaka, už nemohla nájsť v kabelke ani kľúče od auta. Rozhodla som sa preto zavolať manželovi, nech ma domov odvezie. Telefón som našla, a manžela mala na predvoľbe. Keď som mu zatelefonovala, už som nevedela rozprávať, len som niečo zahuhňala do telefónu. Manžel, nakoľko je z lekárskej rodiny, hneď vedel, že sa so mnou niečo deje. Povedal mi, aby som ho počkala tam, kde som. Netuším, skadiaľ vedel kde parkujem auto, no o 2 minúty bol pri mne, nasadil ma do auta a odviezol na centrálny príjem do nemocnice na Kramároch (UNB Kramáre, Bratislava).

1. MRI

Keď sme dorazili na centrálny príjem, manžel ma preniesol na rukách dovnútra, a dožadoval sa okamžitého prijatia. Lekári a zdravotné sestry ma uložili na nemocničné lehátko. Skúšali sa ma pýtať rôzne otázky, a ja som im aj rozumela, len som už nevedela odpovedať, pretože zrazenina a následné zakrvácanie v mozgu sa zväčšovalo a postihovalo stále väčšiu časť mozgu.

Na centrálnom príjme z mojich vonkajších prejavov správne predpokladali, že sa jedná o cievnu mozgovú príhodu. Zmerali mi krvný tlak, ktorý som mala v poriadku a zavolali ošetrujúcemu neurológovi, ktorý mi vypísal akútnu žiadanku na MRI (magnetická rezonancia). I keď som bola tehotná MRI som absolvovať mohla, pretože neškodí plodu.

Tlačili ma dlhočiznou chodbou na vyšetrenie, manžel bol stále pri mne, aj mi čosi hovoril, no nebola som schopná sa už sústrediť na jeho povzbudzujúce slová.

Dali ma do tunela (MRI) a asi po pol hodine zistili krvácanie do mozgu – ischemická cievna mozgová porážka.

2. Infúzia

Z MRI som bola prenesená na oddelenie JIS na neurológii, kde mi pustili do žili infúziu na uvoľnenie, zriedenie krvi a upokojenie. Samozrejme netuším v akom poradí, poriadne som už ani nevnímala. Neodpadla som, no bola som v akejsi „stratenej ríši duší“ a nakoniec som zaspala.

Zobudila som sa na to, že za mnou prišla moja mamička s ocinom. Ocino sa vnútri nevedel dlho zdržať, myslel si, že trpím, ale opak bola pravda. Nevedela som, čo sa to so mnou deje. Svoje pocity teraz viem prirovnať k stromu, ktorý stojí osamote na prázdnej lúke.

Nechápala som, prečo moji rodičia plačú, manžel sa pri mne držal, no vravel, že tiež mu nebolo všetko jedno.

Plakali, lebo videli to, čo som ja nevidela, necítila ale ani si neuvedomovala. Z viditeľných prejavov to bol najmä ovisnutý kútik, čo však bol ten najmenší problém. Nevedela som hýbať pravou polovicou tela, nevedela som rozprávať, rozpoznávať predmety, stratila som krátkodobú pamäť...Na druhý deň sa prejavy mozgovej porážky ešte viac zhoršili.

3. Srdce

Asi na tretí deň za mnou prišiel lekár- kardiológ, ktorý mi vyšetril srdce použitím sondy, ktorú zaviedol ústnou dutinou. Srdce som mala v poriadku.

4. Logopedička

Logopéd – rečový terapeut. Ja ho hodnotím ako jedného z najpotrebnejších členov „porážkového tímu“. Prinútil môj mozog vytvárať nové synapsie, keďže tie staré boli zatečené krvou.

Na naše prvé stretnutie priniesla (bola to žena J) papier, kde bolo niekoľko obrázkov (lopta, pero, žirafa..), a poprosila ma, aby som jej ukázala pero, ja som miesto pera ukázala na loptu, a pomyslela som si, prečo mi dávajú robiť úlohy pre deti. Vlastne až do odchodu z nemocnice som ani len netušila, čo sa mi stalo. Nikto mi to nepovedal. Buď ma chceli chrániť, alebo každý považoval zo svojho hľadiska úplne samozrejmé, že by som mala vedieť, čo sa mi stalo.

No naspäť k logopédii, ešte mi urobila ďalšie testy a stanovila diagnózu – 99% afázia, čo je porucha reči, agrafia – poškodenie schopnosti opisovať text, a alexia – poškodenie schopnosti čítať text.

Kým som bola v nemocnici, logopédiu som mala pravidelne, každý deň po dobu 45 min. Učila som sa všetko od znova, hlásky, slabiky, slová a vety. Bolo to náročné, môj mozog sa už len po chvíli pracovania veľmi unavil. Veľa som spala, oddychovala. Totižto, bola som unavená za dvoch, vo mne totiž rástla moja nádherná dcérka J

5. Rehabilitácia

Chodili za mnou študenti na začiatku dvakrát za deň, neskôr len raz.

6. Hematológia

Urobili mi krvné testy a zistilo sa, že mám mutáciu krvi. Krv sa v tehotenstve prirodzene zhusťuje, ale s mojou mutáciou sa zhustenie ešte znásobilo. Preto mi vznikla v mozgu zrazenina, ktorá následne zakrvácala.

7. 7 týždňov v nemocnici

Môj mozog bol mladý, teda schopný celkom rýchlej regenerácie. Každý deň bol lepší a lepší. Na tretí týždeň som už bola schopná zatelefonovať manželovi, ktorý sa z toho veľmi tešil. (Podľa mňa mu aj slzy vyhŕkliJ.) Musím povedať, že v nemocnici to zvládli výborne. Je tam skvelý tím odborníkov, ktorý sa o mňa postaral. Od logopedičiek, cez neurológov a zdravotné sestry.

Strava v nemocnici bola tiež výborná, pretože každé ráno mi môj manžel nosil raňajky, a obed a večeru mi pripravovala a do nemocnice nosila moja milovaná mamičkaJ

Ďakujem obom, že sa o mňa starali.

8. Odchod domov - prepustenie z nemocnice

Po siedmych týždňoch ma konečne prepustili z nemocnice. Po príchode domov som mala ešte veľké medzery, moja reč bola ešte stále nedobrá a ani končatiny mi nefungovali tak, ako mali. Preto som sa dohodla s logopedičkou, že ma bude učiť doma. Chodila k nám 7x do týždňa na jednu hodinu počas celého roka. Bola skvelá, naučila ma toho naozaj veľa a po čase sa z nás stali kamarátky. Dávala mi úlohy, ktoré rozvíjali každú jednu časť mozgu. Od porekadiel, cez prirovnania, úlohy na krátkodobú pamäť, nútila ma spievať, hovoriť ako malé dieťa, jedným slovom, mala so mnou najťažšiu prácu. Ale ustála som ju, a možno aj vďaka nej, som sa rozhodla pomáhať ľuďom ako som bola a aj som ja sama.

Rozhodla som sa preto tak, lebo nie každý má tú možnosť a motiváciu, ktorú som mala ja.

Záver

Najpodstatnejšie na zdravotnom stave pacienta po cievnej mozgovej príhode je, aby on sám sa chcel „vrátiť“ do pôvodného stavu. Je úplne jedno, že rodič, manžel, manželka alebo deti chcú, aby sa ich rodinný príslušník uzdravil. Musíte nájsť vhodný spôsob motivácie, aby mali chuť a vôľu žiť normálne. Nie len prežívať.

Zdravotné poisťovne preplácajú iba 45 min týždenne logopédie a asi 2 – 3 týždne rehabilitácie. Preto sa ja, teda  Občianske združenie Porážka.sk, rozhodla pomáhať ľuďom po cievnych mozgových príhodách a uhrádzať im hodiny logopédie a rehabilitácie, lebo zdravotné poisťovne to nepreplácajú.